Ako som sa znovu narodila v Nepale

Autor: Michaela Baláková | 4.11.2011 o 14:40 | (upravené 4.11.2011 o 14:57) Karma článku: 9,47 | Prečítané:  1641x

Svoj prvý blog začnem svojim zatiaľ najdramatickejším zážitkom z môjho "moderného kočovania" po svete, nakoľko kebyže sedím v inom lietadle, než v ktorom som sedela, nemôžem teraz spokojne ležať na mojom gauči a písať moju prvotinu.  

Ale pekne po poriadku.

 

Od začiatku tejto expedície, po Číne, Nepále, Tibete a Indii v septembri 2011, som bola rozhodnutá, že poletím z Káthmandú na vyhliadkový let k Mt. Everestu. Veľmi som túžila vidieť na vlastné oči tento nádherný štít, ako aj celé Himaláje z vtáčej perspektívy. Letenka síce momentálne stojí 180 USD, ale vedela som, že takáto príležitosť sa nenaskytne každý deň a na Mt. Everest asi fakt nikdy nevyleziemJ ; a asi ani do Base Camp-u- to už by som si radšej dala niekedy trek okolo Annapurien - že vraj je omnoho krajší, i keď tiež veľmi náročný.

 

Tak sme si spolu s ďalšími 4 kolegami z našej expedičnej skupinky jedno ráno privstali a o 5 hodine odišli na letisko v Káthmandú.

 

Vedeli sme, že nie je úplne ideálne počasie, ale zároveň nám bolo povedané, že Mt. Everest je vzdialený cca 100 km, čiže tam môže byť, aj vzhľadom na jeho nadmorskú výšku, pekné počasie. Tak sme trpezlivo prešli cez x bezpečnostných kontrol a zložili sme sa v odletovej hale, kde spolu s nami čakali naši spolupasažieri leteckej spoločnosti Guna Airlines, ako aj pasažieri ďalších 2 konkurenčných aeroliniek, ktoré tento let prevádzkujú. Po nejakom čase nás všetkých "nalodili" do lietadiel (po 19 ľudí do každého z 3 lietadiel). Stále sme počítali s tým, že možno nikam kvôli počasiu nepoletíme, ale keď sme s naším lietadlom vyrazili na odletovú runway, začali sme sa tešiť, že asi naozaj poletíme:) Piloti totiž  dostávajú aktuálne informácie o počasí v okolí Mt. Everestu od prieskumného lietadla, čiže to vyzeralo tak, že sa tam vyčasilo.

 

Stojíme na runway-i, vzrušenie na palube je elektrizujúce, už len čakáme na povolenie z veže na štart - keď sa zrazu ozve kapitán lietadla a oznámi nám, že je "terribly sorry", ale že sa počasie výrazne zhoršilo a že žiaľ nemôžeme nikam letieť. Tak sme boli trochu sklamaní, ale vedeli sme, že ak to počasie umožní, poletíme za hodinu alebo dve, ale ak ani to nebude možné, letecká spoločnosť nám prebookuje letenku na nasledujúce ráno.

 

Tak nás z lietadla vylodili naspäť do odletovej haly. Tak isto dopadli ostatní pasažieri zo zvyšných dvoch lietadiel. Neostávalo nám nič iné, než čakať. Toto čakanie sme si spríjemňovali kávičkou, cigaretkou, spoznávaním sa s ostatnými turistami (obligátne odkiaľ ste, ako dlho ste na cestách, kde všade ste už boli a kam sa ešte chystáte, apod.). Prekvapilo ma napríklad, že tu boli okrem turistov z celého sveta aj domáci Nepálci, nakoľko Nepál patrí do TOP 20 najchudobnejších krajín na svete, takže cena za letenku bola pre nich skutočne vysoká vzhľadom na ich možné príjmy.

 

Približne po hodine čakania nám Ganesh (lokálny nepálsky sprievodca partnerskej cestovnej kancelárie Bubo) oznámil, že počasie je čoraz horšie a že je príliš riskantné niekam letieť kvôli zníženej viditeľnosti, takže nám prebookovali letenku na nasledujúce ráno a my sme sa vybrali do hotela. Ani sme neboli veľmi sklamaní, lebo sme s touto možnosťou počítali a verili sme, že nám to nasledujúce ráno vyjde.

 

Obdobne sa rozhodla druhá letecká spoločnosť. Tretia, Buddha Air, sa  rozhodla predsa len letieť a žiaľ za hodinu boli všetci mŕtvi.........

 

http://www.sme.sk/c/6069911/v-nepale-spadlo-lietadlo-s-turistami-zahynulo-19-ludi.html

 

Nebola to chyba ani pilota, ani lietadla - títo ľudia zahynuli kvôli veľmi zlej viditeľnosti. My sme nakoniec nikam neleteli - zrušili sme to úplne. Nie preto, že by sme sa báli, že naše lietadlo spadne, ale preto, že nám prišlo neprimerané letieť k Mt. Everestu a tešiť sa z neho, keď deň predtým tam úplne zbytočne zahynulo 19 ľudí...

 

Ťažko sa vyjadruje slovami, čo sa s nami dialo, keď sme sa o tejto tragédii dozvedeli... Keď nám došlo, že sa správa, ktorú zvyčaje okrajovo zachytíme v médiách, takto zreálnila v našich životoch. Proste sme sa si všetci uvedomili, že sme sa druhýkrát narodili...

 

Za seba môžem povedať, že som cítila celú paletu rôznorodých pocitov. V prvom rade šok, že sa to vôbec stalo a uvedomenie si, že som takto mohla skončiť aj ja. Úľava, že som sedela v lietadle Guna airlines, ktorá sa rozhodla uprednostniť bezpečie svojich klientov pred zárobkom. Smútok nad tak zbytočne zmárnenými životmi, nad definitívnym koncom týchto ľudí, ktorí podobne ako ja, si cestovaním plnili svoje sny a spoznávaním sveta  si obohacovali svoju osobnosť a rozširovali obzory. Hnev nad rozhodnutím toho, kto dal pokyn na tento let a prijal tak na seba neprimerané riziko v snahe zarobiť. Bezmocnosť, súcit s pozostalými, ...

 

Zubatá sa sem-tam okolo nás motá, či už si to uvedomujeme alebo nie, ale musím sa priznať, že pokiaľ viem, takto blízko ešte pri mne nebola. Ďakujem silám, ktoré fungujú medzi nebom a zemou za to, že po poznaní, ktoré som nadobudla v Tibete a kde som opäť nadobudla po dlhej dobe svoj (nechtiac stratený) pokoj v duši, mi bolo umožnené ďalej žiť a nezomrieť iba pár dní potom v Himalájach.

 

Snažím sa zabudnúť na tie tváre, s ktorými som strávila jednu príjemnú hodinu svojho života, ale moc sa mi to nedarí... V deň Pamiatky zosnulých som aj za nich zapálila doma sviečku na ich pamiatku a dúfam, že ich duše našli svoj pokoj mimo nášho „reálneho“ sveta.

 

Som rada, že môžem ďalej žiť.

 

Michaela

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?