Ako som dostala v Červenej pevnosti v Agre dar od neznámej Indky.

Autor: Michaela Baláková | 8.12.2011 o 22:15 | (upravené 8.12.2011 o 23:02) Karma článku: 9,43 | Prečítané:  1612x

Pred cestou do Číny som bola Lenkou, mojou kamarátkou a spolucestovateľkou, dopredu upozornená na to, že vzhľadom na môj zjav budem budiť veľkú pozornosť a že Číňania mi budú dávať do rúk svoje dieťa a fotiť ma s ním. Dôvodom je to, že Číňania bielych majú z neznámeho dôvodu za nadrasu a veria, že keď svetlovlasá a svetlooká biela žena podrží na svojich prsiach ich dieťa, týmto gestom ho požehná.

Tak som trpezlivo brala do rúk nespočetné množstvo detí a s úsmevom som sa nechala s nimi fotiť na veľkú radosť mnohých čínskych rodičov. Bola som hrdá na to, ako som to kľudne zvládala, hoci som sa zároveň cítila v týchto situáciách divne, lebo jediní, kto sa pričinil o môj zjav, sú moji rodičia a ich predkovia...

Keď som prišla do Nepálu, pozornosť okolo mojej osoby sa mnohonásobne zväčšila, na čo som už teda pripravená nebola, ale to nebolo nič oproti šialenstvu, ktoré sa okolo mňa strhlo v Indii... Myslela som, že to už nemôže byť horšie ako v Nepále, ale ako sa hovorí- vždy môže byť horšie...

Číňania sa síce ku mne správali až s neprimeraným rešpektom a úslužnosťou, ale to bolo stále lepšie ako to, čo nastalo v Indii... Fotenie z diaľky do mobilov (tí, ktorí sa neodvážili prísť bližšie), fotenie zblízka s Indami rôznych vekových kategórií (tí, ktorí sa naopak odvážili ma osloviť a požiadali o možnosť sa so mnou odfotiť), ponuky na kávu, obed, večeru, sobáš a iné... Niektorí odvážlivci pri fotení sa snažili využiť príležitosť a chceli sa ma, podľa ich slov, aspoň na chvíľu dotknúť... Tak som stále opakovala: „Don´t touch because then no photo". Dokonca som postupne to začala hovoriť aj tvrdým indickým prízvukom, aby som si bola istá, že rozumeli, ale postupne som rezignovala, pretože vyšlo najavo, že im niekedy skutočne išlo viac o dotyk, než o fotku...

Po 2 dňoch stresu a predstave, že toto mám zažívať ďalších 5 dní, som si spomenula na múdre slová mojej kamarátky Biby, ktorá hovorí: „Vždy, keď sa Ti niečo nepáči alebo Ti to nevyhovuje, otoč si to" A presne to som spravila. Povedala som si, že keď už som v Indii za všeobecnú atrakciu, tak nech to má gule a nech si to teda užijú oni aj ja...

Ešte v to poobedie som si namiesto plátených gajdavých nohavíc a trička s rukávom a bez výstrihu, obliekla saari, ktoré som si kúpila vo Varanasi a tak som vyšla do ulíc s postojom, že si teda idem užiť svojich 15 minút slávy...:)

A aj som si to užila a ako:) Najprv som mala trošku obavy, že ako to domorodci príjmu (viete si predstaviť Indku v čičmianskom kroji??), ale hneď po prvých reakciách mi bolo jasné, že im je to nesmierne sympatické a paradoxne sa priepasť medzi našimi kultúrami zmenšila, ale rady na fotky sa naopak zväčšili...

Kroky našej expedičnej skupinky viedli poobede na prehliadku Červenej pevnosti v Agre. Tušila som, že popri Červenej pevnosti bude asi aj dosť fotografovaná aj moja maličkosť, ale že to bude naopak, som naozaj netušila...:) Veď posúďte sami:) Prikladám pár fotiek, kde som stihla strčiť Indom do ruky aj môj foťák...

https://picasaweb.google.com/115836258701750034908

K slzám ma dojala jedna staršia dáma-Indka ( na fotke v tmavých slnečných okuliaroch), ktorá nevedela po anglicky, ale keď videla, ako mám zaviazané saari, niečo zašveholila svojej rodine indickým nárečím, na čo skôr, než som sa stihla spamätať, boli zrazu muži preč, ženy urobili okolo mňa kruh, aby ma nebolo vidno a táto Indka-zjavne hlava rodiny- mi behom pár sekúnd odmotala saari. Čiže som sa ocitla len v tričku a spoďároch a skôr než som stihla protestovať (a tí, čo ma poznajú vedia, že mám slušne podrezaný jazyk), ma začala do saari ustrojovať tak, ako sa patrí, keďže podobne ako náš kroj, aj obliekanie saari má svoje pravidlá.

Za pár minút to bolo hotové a ešte mi aj ukázali, ako sa to má správne robiť. A na záver mi darovala zicherku, ktorá drží šál padajúci na chrbát tak, aby sa nezošuchoval. Potom odo mňa odstúpila, skúsene si ma premerala a niečo súhlasne zamrmlala. Ako na povel sa vrátili muži a až takto riadne ustrojenú v saari som bola požiadaná o spoločnú fotku:)

Je zaujímavé, ako človek, mnohokrát nečakane, dostane cenný dar, podobne ako v tomto prípade, od cudzieho človeka, ktorého vidí prvý a posledný raz a ako naopak, človek dostane od niekoho, koho považoval v minulosti za blízkeho, k narodeninám bonboniéru po dátume spotreby...

Ešteže sú na svete ľudia, ktorí naopak dokážu príjemne darom prekvapiť, pretože ním človeku dokážu, že ho počúvajú, vnímajú a vážia si natoľko, že si dajú námahu vhodný dar vymyslieť.

A potom sú našťastie na svete takí ľudia, ako je Biba, ktorá mi dnes doniesla domov úžasný, osobný a nečakaný dar. Dôvod? Len tak...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?