Ako som vyskúšala na vlastnej koži rwandské zdravotníctvo.

Autor: Michaela Baláková | 28.11.2012 o 13:44 | (upravené 28.11.2012 o 14:48) Karma článku: 9,84 | Prečítané:  1531x

Po týždni na takmer mesačnej ceste po Východnej Afrike (Burundi, Rwanda, Uganda, Keňa a Tanzánia) som sa nevedela dočkať splnenia ďalšieho zo svojich cestovateľských snov- stretnutia s horskými gorilami v Rwande. Túžila som po tom od momentu, kedy som videla prvýkrát film Gorily v hmle a čakala som na tento deň 20 rokov.

Deň D nadišiel a ja som sa cítila nervózna ako pätnásťročná pubertiačka, ktorá ide na svoje prvé rande...:) Chvel sa mi žalúdok, triasli kolená, mala som sucho v ústach a každé minimálne zdržanie za gorilami ma znervózňovalo... Už som proste chcela za nimi čím skôr vyraziť. V base campe nám pridelili rangerov, ktorí išli s nami a najmä goriliu rodinu, ku ktorej sme mali povolené ísť. V momente, ako sme sa za nimi spolu s rangermi vydali, som sa ukľudnila.

Najprv sme ich trekovali po vrstevnici po zemiakových poliach popod les vo výške cca 2600 m a keď sa gorily utáborili, rangeri zavelili smerom hore ku nim. Najprv sme išli príjemným lesom, ktorý mal atmosféru brezového hája, až na to, že to boli eukalypty. Potom sme vstúpili do tmavšieho bambusového lesa, kde sa už aj začalo šmýkať a terén sa stal ťažším. Palice sa ukázala ako dobrý pomocník. Na záver zobral jeden z rangerov mačetu na vysekávanie cesty, nasadili sme si rukavice (kvôli nepríjemným ostatným kríkom) a predierali sa veľmi hustým lesom. Zrazu som ich zacítila... Zvláštna vôňa, vôbec mi to nesmrdelo. Niečo medzi čpavkom, esenciami z bylín a vôňou mokrého psieho kožuchu.

Na tomto mieste sme museli odložiť všetky svoje osobné veci a batohy okrem foťákov a vyrazili sme vpred. Nachádzali sme sa v cca 2800 m. A zrazu tam boli...

To, čo sa za tú hodinu zažila v prítomnosti horských goríl, rozoberiem v jednom z ďalších blogov- bol to jeden z najúžasnejších zážitkov v mojom živote, takže si to samostatný blog určite zaslúži. Prečo teda takýto úvod? Aby som priblížila, v akom citovom rozpoložení som sa nachádzala, čo pravdepodobne bolo príčinou mojej nehody.

Po návrate na hotel som si dala sprchu vo veľmi chladnej kúpeľni a ponáhľala som sa ohriať sa ku krbu a dať si vytúžené pivo.

Zrazu som zle stúpila a bola som na zemi...Ochromila ma taká ostrá bolesť v pravom členku tak, že mi vyhŕkli slzy a nebola som schopná sa pohnúť. Vedela som hneď, že to nie je zlomené, ale že som si určite práve vyrobila slušný výron.

Noc bola ťažká a hneď ráno som požiadala sprievodcu, aby sme išli do nemocnice, lebo som tušila, že to bude na sadru.

Okrem veľkej bolesti som mala obavy, nakoľko som vôbec netušila, čo môžem očakávať od rwandskej nemocnice. Veľmi rýchlo som si ale zrátala, že nemám na výber.

Aké bolo ale moje prekvapenie, keď sme prišli do nemocnice. Okamžite som sedela na kolieskovom kresle a už ma viezli na príjem. Čakárne boli vonku, čiže lavičky zo strechou nad nami a lekár vyšiel von, aby sa na to pozrel. Poslal ma rontgen a keď som videla to vybavenie a čistotu, ukľudnila som sa.

Všade som ich prosila, aby ma zobrali prednostne, lebo nás čakal celodenný presun do Ugandy a skutočne som čakala minimálne počas celého ošetrenia.

Medzičasom som poprosila Róberta, sprievodcu, aby zatiaľ nehodu a proces ošetrenia odkomunikoval s mojou poisťovňou Allianz. Musím povedať, že asistenčná pomoc bola skvelá- fundovaná a promptná.

Röntgen potvrdil, že to nie je zlomené, tak Róbert s Costom (našim lokálnym sprievodcom) išli kúpiť do lekárne sadru a lieky. Počkala som na 2 lekárov, ktorí mi potom fundovane osadrovali nohu.

Keď som ale chcela vstať, uvedomila som si, že potrebujem tie francúzske barly, ktoré mi zatiaľ požičali. Tak som sa spýtala, kde sa dajú kúpiť. Keďže to bolo príliš komplikované a už som nás nechcela ďalej zdržovať, nahovorila som ich na to, že mi predali tie barle, ktoré som mala (áno, aj tu sme zjednávali cenu - skončila som na 80 USD:) a teda doniesla si domov nečakaný suvenír ) a oni si išli potom kúpiť nové.

Suma summárum, za 2,5 hodiny som bola vybavená a mohli sme vyraziť do Ugandy.

Opäť som sa presvedčila o 2 veciach: keď si už človek myslí, že je v bezpečí, Boh alebo vesmír, ale dosaďte si tam, čo chcete, si povie: „Aaale nehovor, moja milá, Ty si myslíš, že si v bezpečí? Tak nech sa Ti páči..."

A druhá vec: myslela som si, že idem do Afriky s otvoreným srdcom a mysľou, ale po nehode ma zachvátili predsudky voči lokálnemu zdravotníctvu, pričom kto vie, či by sa mi takého fundovaného a rýchleho ošetrenia dostalo vôbec na Slovensku...

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?