Ako som strávila hodinu svojho života s horskými gorilami.

Autor: Michaela Baláková | 29.11.2012 o 11:54 | (upravené 29.11.2012 o 12:42) Karma článku: 11,66 | Prečítané:  1381x

Tak, kde sme to včera prestali? Spomínala som, ako som sa tešila na stretnutie s horskými gorilami, na ktoré som čakala 20 rokov; aká som bola nervózna pred trekom ako pubertiačka pred prvým rande; ako som sa ukľudnila v momente, keď sme sa konečne s rangermi vydali za nimi; ako vyzerala trasa smerom k nim a ako som ich zacítila a zrazu tam boli...

Čistinka pod lesom, v pozadí vyše trojtisícové končiare Virungy. 18 goríl... Jeden samec, silverback, údajne 250 kg... Ostatné samice a mláďatá, dokonca aj dvojičky, čo je zriedkavé u goríl horských.  Silverback sedel na hranici lesa, rozvalený a zdanlivo nevšímavý, ale ako sa čoskoro ukázalo, zdanie klamalo a veľmi podrobne monitoroval svoju rodinku a najmä nás, votrelcov.  Samice podriemkávali a okolo nich sa klbčili mláďatá a neustále dorážali aj do svojich matiek. Tie, ako väčšina matiek, mali s nimi nekonečnú trpezlivosť, ale po chvíli to jedna vzdala a začala sa s nimi hrať a druhá radšej ušla do kríkov za potravou. Iné dve samice boli zaujaté vzájomným vyberaním si hávede z kožuchu.

Nevedela som, kam sa mám skôr pozerať. Chvíľami som fotila, ale najmä som sa snažila si tú hodinu vychutnávať, nakoľko presne po hodine musia návštevníci goriliu skupinu opustiť. Rangeri priebežne vydávali hrdelné zvuky, na čo im silverback podobne odpovedal- vzájomne si oznamovali, že všetko je v poriadku. Inak bolo ticho. Bolo počuť akurát mačkanie spúští a zvuky goríl na čistinke.

Zrazu jeden nedisciplinovaný spolucestujúci (nie prvýkrát počas našej cesty) porušil bobríka mlčania a začal nahlas rozprávať. Silverback zbystril, ale aké bolo moje prekvapenie, že namiesto na tohto človeka sa pozrel na mňa...Oblial ma pot... Zrazu sa silverback postavil a vybral sa smerom ku mne... Okamžite som podľa inštrukcií sklopila zrak a začala som ustupovať... Pekná teória, že ustupovať treba pomaly... Samozrejme, že som ustupovala rýchlo tak, ako mi velil pud sebazáchovy... Keby som nevypotila všetky tekutiny pri treku, určite by mi aj ušlo do gatí... Zrazu ma ranger drapol za rameno (až som mala neskôr modrinu) a šeptá mi: „...slowly...back up slowly...!!!" A cúva spolu so mnou. Zrazu však už nemáme kam... Za nami sú ostnaté kríky. Kým ku nám prišiel, mala som pocit, že prešla večnosť... Bolo absolútne ticho. Všetci- gorily aj ľudia- sa pozerali, čo sa stane... Silverback prišiel ku mne a... Ľahol si na chrbát, dal si ruku pod hlavu, poškrabal sa na bruchu a zaspal...:) Vydýchla som si a gorily sa vrátili k svojim činnostiach a ľudia opäť začali fotiť...

Keď si silverback pospal, odteperil sa k dvojičkám, zdrapol jedno z nich a začali sa spolu hrať. Neuveriteľná scéna... Najväčší s najmenším. Keď to silverbacka omrzelo, zavelil na odchod. My sme im ustúpili, samice naložili najmenšie mláďatá na chrbty a popri nás pomaly odchádzali preč.

Zrazu, keď jedna samica prechádzala popri mne s malým na chrbte, capla ma rukou po stehne...:) To bolo niečo tak nečakané, že som vyprskla do smiechu... Ranger mi povedal, že mám obrovské šťastie, že sa také niečo deje veľmi zriedkavo. Keď som sa pýtala, prečo to urobila, lakonicky odpovedal: „Páčila si sa jej, tak ťa pozdravila..." Aké prozaické...:)

Neuveriteľná hodina to bola. Bolo som hlboko dojatá, že sme pri týchto impozantných stvoreniach boli tak blízko. Keby ste videli tie prsty na rukách a nohách a najmä ten pohľad... Hlboký a takmer ľudský.

Rangeri nám povedali, že sme mali veľké šťastie, lebo nás pustili k sebe nezvyčajne blízko, videli sme väčšinu z ich aktivít a audienciu sme u nich strávili s nimi v pohodlí, na čistinke... Plus ja som mala aj bonus: blízke stretnutie tretieho druhu so silverbackom a obdržala som aj gorilí pozdrav...:) Odchádzala som odtiaľ uplakaná, unavená, spotená, ale šťastná. Bol to jeden z najkrajších cestovateľských zážitkov v mojom živote.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?