Ako som si dopriala "šlofík" na Machu Picchu.

Autor: Michaela Baláková | 2.11.2013 o 22:20 | (upravené 3.11.2013 o 0:31) Karma článku: 10,25 | Prečítané:  973x

Sedím na terase Machu Picchu a je mi dobre. Cítim obrovskú radosť, že som tu; úžas nad neuveriteľnou polohou tohto mesta a nad umom jeho staviteľov; pokoru k tým, čo tu kedysi žili...

Bála som sa svojich očakávaní, keďže išlo o splnenie ďalšieho cestovateľského sna, ale aj preto, že Machu Picchu bol vrcholom našej mesačnej cesty s Lenkou po Chile a Peru v roku 2009 a takmer všetci cestovatelia, ktorých sme cestou zo Santiago de Chile až po Cuzco stretli, išli opačným smerom, čiže tri týždne sme neustále počúvali básnenie o krásach tohto jedinečného miesta. Zažijeme to aj my? Alebo už sme príliš ovplyvnené tým, čo sme vedeli a počuli? Je pol piatej ráno a zažívam to tiež. Východ slnka, pasenie lám, ticho pred prívalom turistov. Machu Picchu je obrovské. Chodím ním celý deň a kochám sa jeho neskutočnou polohou vo výške približne 2600 m, obklopeného džungľou a údolím, v ktorom sa hadí posvätná rieka Inkov Urubamba. Dotýkam sa skvele opracovaných obrovských kameňov, pýchy inkského staviteľstva, a to bez použitia kolesa a žasnem, ako to dokázali. Dozvedám sa, že toto mesto je architektonický skvost danej doby najmä preto, že ním prechádzajú dva tektonické zlomy a že tu ročne spadne až 2 metre zrážok, a napriek tomu Inkovia dokázali na príkaz svojho vládcu, Pačakutiho, mimochodom výborného architekta, zvládnuť všetky nástrahy a mesto postaviť. Údajne im trvalo asi 60 rokov, kým sa im podarilo postaviť terasy od brehov rieky Urubamby až po samý vrchol Starého vrchu (Machu Picchu) Dôvod? Spevnenie celého vrchu a vystavanie vodovodu a umného systému odvádzania prebytočnej vody, aby sa mesto nezošmyklo z vrchu ako domček z karát pri prvom zemetrasení alebo monzúne. Až druhotným dôvodom terás bolo pestovanie plodín. V meste je všetko: kráľovský palác, chrámy, domy pre kráľovský „dvor“, sýpky, námestie, vodovod, kanalizácia, fontány... Pred oddychom na poludnie sa zastavím na najvyššom mieste mesta, ktorý sa volá Intihuatana. Je to kameň, ktorého predĺžené ramená určujú údajne štyri svetové strany, ale hlavne ukazujú na 4 najvyššie okolité štíty Ánd, kde podľa viery Inkov sídli najvyššie božstvo, ktoré uctievali. Všetko premyslené do detailov. Obedujem a snívam s otvorenými očami. Zaspávam. Keď sa preberám z príjemnej dvadsaťminútovky, nemôžem uveriť tomu, že som si práve dala „šlofíka“ na Machu Picchu. Zároveň sa neviem ubrániť úvahám. Príbeh Inkov je jeden z desiatok príbehov o vzniku, obrovskom rozvoji a zániku určitej civilizácie, ktoré sa v priebehu dejín ľudstva viac-menej podobne opakujú, či už ide o starý Egypt, Sumerov, starovekú Čínu, či Grécko alebo Rím, Mayov, Inkov... Čím to je, že každá z týchto civilizácií prežije v rozkvete len určitý, či už dlhší alebo kratší čas a následne zaniká? Keď odhliadnem od prírodných katastrôf a epidémií, vychádza mi to tak, že si vždy zánik privodí sám človek. Máme snáď túto deštrukciu zakorenenú už v génoch a tá čaká len na vyskytnutie sa tej vhodnej príležitosti? Vždy to začína u jednotlivca a je úplne jedno, či ide o túžbu po moci, peniazoch, nerastných surovinách, láske, šírení viery u pohanov alebo akejkoľvek inej premennej...? Alebo je človek jednoducho nenásytný tvor, ktorému nikdy nie je dosť a to vedie k samodeštrukcii? Alebo to s týmto nemá nič spoločné a je to len analógiou ku všetkému živému na svete, kde sme prirodzenou súčasťou cyklov života, keďže všade nájdeme zrod, rozvoj a zánik, resp. narodenie, život a smrť? Nepoznám odpovede na tieto otázky, ale už dlhšie mám pocit, že naša západná, tzv. “vyspelá“ civilizácia sa po úchvatnom rozmachu po stredoveku zabrzdila až v 20.storočí v neskutočných výšinách, odkiaľ nemilosrdne a rýchlo smeruje nadol. Pripomína mi to príbeh zániku Rímskej ríše, ktorá sa tiež rozpadala niekoľko desaťročí, ak nie storočí, kým definitívne zanikla. Čas ukáže, ako dlho to potrvá nám.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?