Ako (ne)unikám cestovaním z reality všedných dní.

Autor: Michaela Baláková | 6.11.2013 o 9:33 | (upravené 6.11.2013 o 10:14) Karma článku: 10,16 | Prečítané:  769x

Veľa ľudí si myslí, že cestujem do ďalekých končín našej krásnej planéty preto, aby som unikla pred svojou každodennou realitou. Od začiatku som vedela, že to nie je tak. Cestovanie je moja vášeň od malička. Ako dieťa som precestovala staručkou Karosou takmer celú Európu ako speváčka Detského speváckeho zboru Prieboj, jedného z najlepších slovenských speváckych zborov, kde som spievala od šiestich do osemnástich rokov. Ako šesťročná som bola na svojom prvom zájazde zo zborom v Zakopanom a mala som pocit, že som práve objavila svoj Mount Everest:) Nasledovalo Nemecko, BENELUX, UK, opakovane Španielsko a Francúzsko, Bulharsko, Monako, Taliansko,... Už vtedy som si povedala, že keď raz budem veľká, budem cestovať po celom svete najviac, ako sa mi bude dať, pretože je to moja obrovská vášeň a prostredníctvom ciest sa môžem naučiť veľa o iných kultúrach, ale najmä o sebe.

Tento sen som si začala plniť po tom, čo som vyštudovala právo a spravila si doktorát. Vedela som, že žiadna sila na svete ma už nezadrží na Slovensku:) Môj sen bol skúsiť žiť v New York City, čo sa mi aj podarilo. Bol to jeden z najúžasnejších rokov v mojom živote. Našla som si prácu na súde, chodila do školy, cestovala po USA a Kanade. Po návrate som sa zamestnala ako jediný právnik jedného medzinárodného koncernu pre Slovensko, kde som pracovala takmer 5 rokov.Potom som presedlala do iného medzinárodného koncernu, tiež ako jediný právnik a zistila som počas ďalších piatich rokov, že všetko je fajn, ale z nejakého dôvodu ma to nenapĺňa, hoci som bola v svojej práci úspešná a výborne ma živila. Medzičasom som už cestovala na blint s kamarátkou Lenkou, ktorá je tiež vášnivý cestovateľ. Vždy sme si len vybrali destináciu, kúpili letenky a zabezpečili ubytovanie na prvú noc a ostatné sme riešili za pochodu počas mesačnej cesty. Zacítila som neuveriteľnú slobodu takéhoto cestovania a vedela som, že sa už toho nedokážem nikdy vzdať. Prešla som Chile, Peru, západ USA, Nový Zéland, Čínu, TIbet, Nepál, Indiu, Burundi, Rwandu, Ugandu, Keňu, Tanzániu a všetko to boli nádherné cesty, kde som sa veľa naučila o živote iných ľudí, ale najmä o sebe. Takto o týždeň už budem v lietadle smer Ázia, kde budem mesiac cestovať po severnom Thajsku, Laose, Vietname a Kambodži. Splním si tak ďalší cestovateľský sen a som za to veľmi vďačná. Toto leto mi konečne docvakol aj ďalší rozmer môjho cestovania. Vo všetkých krajinách, ktoré som navštívila, vidím totiž v podstate to isté, len zasadené do iných geografických, politických a kultúrnych podmienok. Všetci ľudia v zásade chcú byť zdraví, šťastní, milovaní a prežiť dobrý život. To, čo ma fascinuje na krajinách ako Afrika, India, Nepál, Peru, ale aj Chile, je to, že títo ľudia žijú v podmienkach, ktoré si my, zhýčkaní Európania, ani nedokážeme predstaviť. Napriek tomu, my, Európania, nemáme v očiach také svetlo, pokoru a šťastie, ako väčšina ľudí, ktorých som stretla v týchto chudobných krajinách. Roky mi to vŕta hlavou a hľadám, kde je chyba. A nedávno mi to došlo. Oni proste sú schopní vďaka svojej viere a hodnotám sa adaptovať na veľmi ťažké podmienky a dokážu sa, narozdiel od nás, tešiť z každodenných maličkostí, a to napriek tomu, že netušia, či druhý deň budú mať čo jesť a piť. Proste žijú pre prítomnosť- tu a teraz. Možno je to jediný spôsob,ako prežiť... Som vďačná, že som sa narodila v 20.storočí v Európe, napriek všetkým neduhom tejto civilizácie, pretože nemám najmenší dôvod sa sťažovať. Viem si ľahko uspokojiť všetky (nielen) základné potreby a okrem toho som tu dostala do vienka krásnu prírodu, kultúru, mier, zdravotné a sociálne zabezpečenie a v neposlednom rade vzdelanie. Drvivá väčšina sveta nemala také šťastie. Preto som sa rozhodla odísť zo zamestnania, založiť si vlastnú firmu a prostredníctovm nej využiť svoje dary a vrátiť ich do systému formou vyžiadanej pomoci druhým ľuďom. Ak pomôžem svojimi schopnosťami čo i len jednému človeku, aby sa mu lepšie žilo, môj život má zmysel.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?