Roky som túžila ísť do Kambodže a vidieť hlavný Mestský chrám Angkor Wat, ale aj celé mesto Angkor. Keď som však stála po 3 týždňoch cestovania po Thajsku, Vietname a Laose pred jeho bránami, skolil ma zápal priedušiek a vysoké teploty, ktorý už tu, doma prerástol dokonca do zápalu pľúc. Povedala som si ale, že túžim toto úžasné miesto vidieť už roky, tak sa predsa teraz nevzdám a dám to aj štvornožky, keď bude treba:)Smiech ma prešiel, keď som v tom neskutočnom teple, vlhku a chorá sa po ňom motala a mala som toho plné zuby. Ako vždy, keď mi je ťažko, stiahnem sa do seba a paradoxne som si 2 krásne dni v Angkore užila naplno, i keď introvertným spôsobom, čo pre mňa nie je typické.Druhý deň, keď sme dorazili opäť k hradbám Angkoru, bolo mi fakt veľmi zle a bola som veľmi vyčerpaná. Tak som si povedala, že pozriem ešte tzv. Jungle Temple, ktorý má na dĺžku 800 m a je nádhernou ukážkou prenikania džungle do chrámu a jeho postupnú devastáciu stromami a že potom to už radšej zabalím a pôjdem si niekam ľahnúť pod strom. Tento chrám sa mi páčil zo všetkých najviac, dokonca viac ako samotný Angkor Wat. Motala som sa cez jeho zákutia, obdivovala obrovské korene stromov, ktoré postupne drvia kamene, akoby to boli papierové škatuľky, žasla nad súbojom ľudského umu a prírody.Prechádzajúc sa krásnou alejou smerom k východu zrazu zbadám sa niečo trblietať v piesku. Pozlátený náramok vykladaný krištáľmi. Pozerám, komu ho vrátim, ale nikde nikoho. Neskôr stretnem pár žien, ale žiadna sa ku nemu nehlási. Dám ho teda do ruksaku a zabudnem naň.Keď však prídeme do autobusu a zbadám večne usmiateho vodiča nášho busu, hneď viem, čo mám robiť. Vytiahnem náramok a poprosím Saviho, lokálneho sprievodcu, aby mu vysvetlil, že som tento náramok našla a že by som ho rada venovala jeho manželke. Šofér sa veľmi potešil a povedal, že ak mi to nevadí, daruje ho radšej svojej 13 ročnej dcére. Samozrejme nevadilo. Za chvíľku vodič niečo hovorí Savimu a ten mi prekvapene prekladá, že ma vodič pozýva domov k svojej rodine. Veľmi milo ma to prekvapilo a okamžite som súhlasila. Na to zostal prekvapený Savi aj vodič, lebo ani jeden nečakali, že pozvanie prijmem. Na otázku kedy? prišla odpoveď, že hneď! Vysvitlo totiž, že býva len 15 min cesty busom od chrámu, ku ktorému sme sa práve presúvali. Nebolo čo riešiť- nášmu sprievodcovi som povedala, že takéto pozvanie sa neodmieta a že sa teda so skupinou stretnem po ich prehliadke nasledujúceho chrámu za 45 min.Vodič teda vysadil skupinu, nakopol vrtuľu a už sme fičali k nemu domov. Neveriaco som pozerala, že domorodci žijú v tesnej blízkosti Angkoru a hlavne mi zostalo veľmi smutno, v akých podmienkach tam existujú, pričom ich obydlia susedia s jedným z najväčších a najúžasnejších chrámov sveta...Odparkovali sme po 15 minútach autobus a takmer poklusom sme sa kvôli krátkosti času predierali cez políčka a okolo iných prístreší k jeho domčeku, rozumej skôr stodole. Ale už zdiaľky bolo vidno, že je jeho domček upravený a keď sme vošli dnu, privítala ma jeho manželka, dcéra a syn.Jedna miestnosť, kde žije 8 ľudí, pes, prasa, kurence a iná zver. Namiesto stien a okien pletivo, ktoré ich chráni pred zvieratami susedov. Miestnosť mala cca 6 x 8 metrov a tam bolo všetko- postele, provizórna kuchyňa a kúpeľňa, jedáleň... Žiadna voda, elektrina,... Napriek tomu sa opakuje scénar aj z iných miest sveta, kde som mala tú česť vidieť, ako žijú miestni- títo ľudia sú vyrovnaní, usmievaví, majú v očiach svetlo, lásku a pokoru... Nádhera.Sadli sme si, pohostili ma čajom a prišiel ten magický moment, kedy sme sa len neveriacko na seba usmievali a vstrebávali čaro tejto chvíle. Oni nechápali, že ich biely turista poctil svojou návštevou; ja som zase nemohla uveriť svojmu šťastiu, že ma Kmér pozval k sebe domov.Po chvíľke som si uvedomila, že máme celkovo iba 15 minút u nich, aby sme sa stihli včas vrátiť k skupine, tak sme sa začali rozprávať. Aké bolo moje prekvapenie, keď dievča mi odpovedalo plynulou angličtinou. Tak začalo horúčkovité kladenie vzájomných otázok a odpovedí, kde ona hore dole prekladala rodine a mne.Vysvitlo, že ona je tá, o ktorej rodina rozhodla, že dostane vzdelanie a celá rodina sa tomu prispôsobila, čo v praxi znamená, že všetci tvrdo pracujú za pár drobných, aby dievča mohlo chodiť doobeda do kmérskej školy a po večeroch na angličtinu vedenú kmérskymi učiteľmi.Ostatné podrobnosti tohto magického stretnutia zostanú zamknuté v mojej duši, ale táto skúsenosť ma okrem iného doviedla k opätovnému úžasu, aká je čas veľmi relatívna veličina. ˇČo je to 15 minút? Čo sa dá stihnúť za túto chvíľu? Dá sa napríklad prežiť 15 minút slávy. Alebo dá sa len tak pozerať do blba. Alebo dá sa ho stráviť s ľudmi, kde 15 minút z hľadiska intenzity a hĺbky stretnutia sa pocitovo rovná niekoľkým hodinám. Čas je skutočne neskutočne relatívna veličina.
